Alva – o plávaní

Alva – o plávaní

Plávanie, Šport

ALVA – o plávaní

 

Plávanie je výraz, pod ktorým si takmer všetci vybavujeme udržanie sa na hladine so schopnosťou sa po nej presúvať. Presne takto sa dá definovať aj pohyb dreveného polena, a taktiež ho označujeme ako plávanie. Dokonca ste sa už možno stretli aj s výrazom „pláva ako poleno“, čím je dokonca polenu daný väčší význam z pohľadu schopnosti plávať, ako ľuďom. Verím, že na základe takejto stručnej definície plávania budete so mnou súhlasiť, že hovoriť o plávaní môže byť často veľmi zavádzajúce. Preto si dovolím vo všetkých prípadoch, ktoré považujem za zavádzajúce, uvádzať plávanie v uvodzovkách.

Začneme od najmenších, ešte nenarodených detí. „Plávajú“ v plodovej vode matky a dôvod k takémuto „plávaniu“ je ten, že je to najideálnejší spôsob, ako zaručiť symetrický a správny vývoj plodu. Veľkou výhodou je, že k tomuto druhu „plávania“ nepotrebujete nikoho nič učiť, všetko funguje automaticky.
Po narodení sa môže začať s „plávaním“ bezprostredne po opustení tela matky. Známe sú aj pôrody priamo do vody, kde dieťa prechádza plynulo z jedného tekutého prostredia do druhého. V tomto štádiu „plávania“ je už nevyhnutné akceptovať tú realitu, že pokiaľ bolo dieťa v tele matky, bolo ňou chránené. Po narodení už začína byť odkázané samo na seba (funkčne) a preto do doby, kým nie je schopné si samo zhodnotiť a rozhodovať o skutočnostiach okolo seba, budeme to musieť robiť za neho my. V tom je naša najväčšia zodpovednosť vo vzťahu k našim deťom.
Teraz je už vhodné, rozdeliť si „plávanie“ a plávanie do jednotlivých kategórií podľa cieľov, ktoré je možné v danom veku sledovať. Ciele sú uvedené v poradí, podľa ich významu:

• cieľ: podporovanie vývoja dieťaťa:
o novorodenecké „plávanie“ do 28 dní po narodení;
o dojčenské „plávanie“ od 28 dní do 3 mesiacov (horná hranica ± 1 mesiac);

• ciele: rozvoj vývoja dieťaťa, podporovanie psychomotorického (pohybového a rozumového) vývoja, rozvoj zdravotnej odolnosti:
o dojčenské „plávanie“ od 3 do 6 mesiacov (horná hranica ± 2 mesiace);
o „plávanie“ dojčiat a batoliat od 6 mesiacov do 1,5 roka (horná hranica ± 0,5 roka);
o „plávanie“ detí od 1,5 do 5 rokov (horná hranica ± 1 rok);

• ciele: učenie plávania, rozvoj kondičných a fyzických schopností:
o plávanie detí od 5 rokov do 8 rokov (horná hranica ± 2 roky);

• ciele: učenie plávania, rozvoj kondičných a fyzických schopností, závodné, kondičné, rekreačné a zdravotné plávanie:
o plávanie detí a dospelých od 8 do 45 rokov (horná hranica ± 5 rokov);

• ciele: kondičné plávanie a zdravotné plávanie:
o plávanie starších ľudí od 45 rokov

 

To najdôležitejšie pri takomto delení je vek. Ten nám má vymedziť schopnosti, ktorými v danom veku dieťa, resp. dospelý človek disponuje a ktoré by sme mali pri výcviku plávania rešpektovať. Rozpätie hornej hranice vychádza nielen z teoretických predpokladov pre riešenie daných cieľov, ale hlavne z praktických skúseností. Je uvedené z toho dôvodu, že každý jedinec je individualitou vo svojom vývoji a nedá sa presne vekom určiť rozsah individuálnych schopností a predpokladov pre učenie.
Povedzme si teraz všeobecne niečo k problematike učenia plávania. Najvhodnejšie obdobie na učenie plávania je 6 – 8 rokov. V tomto veku začína byť dieťa dostatočne zrelé na zvládnutie náročného motorického (pohybového) učenia, ktorým plávanie bezpochyby je. Učiť dieťa plávať v skoršom veku si vyžaduje vyššiu mieru odbornosti, pretože práca s menšími deťmi nie je zhodná s klasickými cvičebnými postupmi, ktoré sa tréneri a cvičitelia plávania učia. Vo veku do 6 rokov by sme mali skôr rozprávať o podporovaní psychomotorického učenia dieťaťa, ako plaveckom výcviku. Takáto práca si vyžaduje väčší rozsah poznatkov, ako je súčasť osnov pre trénerov a cvičiteľov plávania. Tým nechcem v žiadnom prípade hovoriť o tom, že dieťa nie je schopné naučiť sa správne plávať aj v skoršom veku ako 6 rokov, ale poukázať na to, že princíp učenia plávania menších detí sa výrazne odlišuje od klasickej formy plaveckého výcviku.
Každý rodič, ktorý dáva svoje dieťa na výcvik, by mal v čase zahájenia výcviku získať od dieťaťa čo najviac informácií o jeho pocitoch a záujme o výcvik. V prípade, že spozorujete u dieťaťa v čase zahájenia, alebo aj počas priebehu výcviku negatívne zmeny v správaní, mali by ste sa informovať u organizátora výcviku o tom, ako sa Vášmu dieťaťu darí. Súčasne by ste mali mať možnosť overiť si jeho vyjadrenie v praxi – pozrieť si priebeh výcvikovej lekcie. V prípade, že si nedáte na takéto veci pozor a s dieťaťom sa nezaobchádza primerane jeho schopnostiam, môže mať takýto výcvik dlhodobé, často až doživotné negatívne dôsledky vo vzťahu k vodnému prostrediu. Sám viem, že sa vyskytujú situácie, kedy je potrebné prekonať určité zábrany dieťaťa z vodného prostredia, ale riešenie takýchto situácií v žiadnom prípade nesmie byť bežnou praxou výcviku. Je veľmi malé percento detí, ktoré pri správnom prístupe nemajú z výcviku radosť a nemajú záujem ho navštevovať.
Častokrát sa ma rodičia pýtajú na rôzne problémy spojené s používaním plaveckých pomôcok počas výcviku, bolesťami bruška detí, vymýšľaním si rôznych výhovoriek a podobne. Musím pripustiť, že aj pri zachovaní všetkých správnych postupov a vysokej miery odbornosti cvičiteľov a trénerov sa môžu vyskytnúť problémy u detí a môžu sa používať rôzne metodické postupy, dokonca aj palica. V princípe však platia nasledovné zásady:

• plavecké spôsoby sú len štyri: kraul, znak, prsia a delfín;

• pre plavecký výcvik detí je nevhodný plavecký spôsob delfín;

• preferovanie jedného plaveckého spôsobu, ako najvhodnejšieho pre učenie plávania je neopodstatnené, dieťa by malo mať možnosť si zvoliť spôsob, ktorý mu najviac vyhovuje;

• každý nesprávne naučený pohyb, výrazne sa odlišujúci od správnej plaveckej techniky daného plaveckého spôsobu, môže dieťaťu znemožniť sa perspektívne naučiť správne plávať;

• učiť dieťa spôsobom, že nemá z výcviku radosť a nie je šťastné, je vždy viac záležitosťou komerčnou, ako odbornou;

• keď Vám niekto nedovolí sa na výcvik pozerať, jasne Vám tým dáva najavo, že danú prácu neovláda (tým nehovorím o hromadnom navštevovaní výcvikov rodičmi na plavárňach, kde pre to nie sú vytvorené podmienky);

• v prípade, že nemáte možnosť sledovať výcvik nepozorovane (tak aby Vás dieťa nevidelo) a cítite potrebu si priebeh lekcie pozrieť, nedajte sa odradiť a kľudne jednu lekciu dieťaťa obetujte tomu, že sa bude Vašou prítomnosťou rozptyľovať a nebude sa naplno sústrediť na učenie. Samotný prístup personálu zabezpečujúceho výcvik Vám musí byť dostatočným signálom k tomu, či Vaše dieťa na výcviku ponecháte, alebo ho z výcviku odhlásite;

• učiť dieťa plávať by sa malo začať až vtedy, keď sa vo vode cíti ako „doma“. Preskočenie dokonalého zoznámenia sa s vodným prostredím výrazne oslabuje vzťah dieťaťa k učeniu plaveckých spôsobov a aj k samotnému plávaniu;

• mala by byť zachovaná postupnosť plaveckého výcviku nasledovne:

• prípravný plavecký výcvik (PPV), ktorého hlavným cieľom má byť zoznámenie dieťaťa s vodným prostredím. Skákanie, ponáranie, dýchanie, splývanie (prevažne prvý výcvik dieťaťa);

• základný plavecký výcvik (ZPV), na ktorom by dieťa malo získať základné plavecké zručnosti vo vzťahu k plaveckej technike. Správna práca nôh, zvládnutie hrubej techniky práce paží, súhra plávania s dýchaním, preplávanie 25m jedným spôsobom;

• zdokonaľovací plavecký výcvik (ZdPV), ktorý sa sústreďuje na zautomatizovanie naučených zručností, zdokonaľuje trénovaním správne plavecké pohyby a robí z dieťaťa plavca;

Čo dodať záverom? Tak ako sa z absolventa autoškoly nemôže stať dobrý vodič len absolvovaním kurzu, ale až samotným jazdením, tak sa nemôže z dieťaťa stať plavec hneď po skončení výcviku, ale až samotným využívaním plávania, ako rekreačnej alebo športovej aktivity. Preto je dôležitejšie, aby dieťa počas výcviku získalo kladný vzťah k plávaniu, než dosahovanie rekordných plaveckých výkonov už počas plaveckého výcviku.

 

Alexander Vajda
22.5.2001