Ahojte.

Hovorí sa, že písať o sebe je asi to najťažšie. Vec názoru. Určite však platí, že to nikto iný spraviť nemôže…

Tak tu je skôr možno spoveď športovca, rodiča, niekedy možno viac rebela, ale často aj bojovníka, avšak vždy človeka s láskou k vode, plávaniu a práci s deťmi.

To že na tomto mieste spomínam aj svoje deti je preto, že ich kariéru považujem za svoj najväčší životný úspech a je veľmi úzko spojená zo športom. Hovorí,sa, že „šustrove deti chodia bosé“ alebo „pod lampou je najväčšia tma“, tak v prípade mojich detí to určite neplatí. Snažil som sa lásku k pohybu a športu s nimi zdieľať čo najviac a vždy, keď som mal šancu.

Na svoj prvý tréning si pamätám ako dnes. Otec ma naložil do detskej sedačky na závodnom bicykli ESKA červenorúžovej farby a vyrazili sme. Na moje otázky, kam ideme stále odpovedal, „uvidíš“. Pri učilišti v Gumárňach v Púchove (dnešný Continental) stála partia chalanov. Bol som medzi nimi najmenší štupeľ. Okrem rozcvičky a nejakých behov, sme celý čas hrali futbal. Takto vyzeral prvý tréning novo založeného plaveckého oddielu v Púchove a písal sa rok 1969. Mal som 4.

Keď som mal 14 rokov, akosi vo mne dozrela túžba nebyť už len členom perfektnej partie, ale aj vyhrávať. Zlomovým počinom v tomto mojom rozhodnutí sa stala disciplína 100m motýlik. Môj osobák bol v tom čase 1:21. Otec rád organizoval tréningy, ktorými simuloval plaveckú súťaž. A na jednom takomto tréningu som si povedal, že o nič nejde, sú to len oddielové preteky a keby som aj nedoplával, bude to len nový zážitok. A nie hanba na pretekoch. Rozhodol som sa.

100m delfín som plával od začiatku úplne naplno. Konečný čas bol 1:14 a tento čas ma okamžite v mojich 14-tich rokoch katapultoval medzi špičku v plaveckom oddiely a výrazne posunul aj moje nové pôsobenie v Slovenskom plávaní. Samozrejme na najbližších pretekoch výrazne skočili úplne všetky časy. V tej dobe to bol tak silný zážitok, že si ho dokonca pamätajú aj moji kamaráti z oddielu.

Aktívnu kariéru som zakončil v stredisku vrcholového športu Dukla Banská Bystrica. Hovorí sa, čo si želáte sa Vám splní. Túžil som vyhrávať a aby vyhrával náš oddiel na ligových súťažiach. To sa mi splnilo od 14-tich rokov nadmieru. Odvtedy som vyhrával veľmi často a takmer všade, kde sme v tých rokoch chodili súťažiť. Užíval som si to skutočne naplno.

Púchovský oddiel v tých časoch patril medzi najlepšie v Slovenskom plávaní. Napĺňalo ma to veľkou hrdosťou, aj keď som zatiaľ stál na konci radu :).

Druhú svoju športovú túžbu som mal, dostať sa na vojnu do Dukly, pretože mi prišlo nefér, venovať toľko rokov závodnému plávaniu a zrazu kvôli povinnej základnej vojne to všetko zahodiť.

Dnes ma mrzí, že iné, vyššie športové ciele som nemal. Prečo len tieto, neviem. Ale tie dva, ktoré som si dal, sa splnili do bodky a nad očakávania.

Družsto DUKLA Banská Bystrica, kde som trávil svoju vojnu.

Možno je vhodné ešte spomenúť, jeden veľmi dôležitý moment a rozhodnutie v mojej skôr už životnej kariére.

V roku 1990 som prišiel o prácu v stredisku plaveckého výcviku a aj vedúceho trénera tréningového strediska mládeže. Mal som už rodinu, malú dcérku, manželku na materskej a aj určité fixné finančné záväzky. Napriek tomu som sa rozhodol neopustiť to, čo ma najviac baví a láka a to bola práca s deťmi a vodou a pustil sa do absolútneho dobrodružstva. V roku 1990 som otvoril prvú prevádzku s „plávaním“ malých detí v SR, tzv. Baby plávanie. Plagát z roku 1990, na ktorých je moja dcéra Saška. Mal som krásnych 25.

Ďalšie rozhodnutia súviseli už skôr z rozhodnutiami mojich detí. Snažil som sa, aby som aj u svojich detí uplatnil poznatky a skúsenosti, ktoré som mal a chránil ich pred tým, čo som za správne nepovažoval.

Dcérka Saška sa v 15-tich rokoch rozhodla, že chce, aby som jej pomohol s prípravou na jej posledné žiacke majstrovstvá v plávaní. Pretože príprava trénerov v oddiely v roku 2005 už vôbec nezodpovedala mojim predstavám, požiadal som, či by som ju mohol pripravovať sám a individuálne.

Po úvodnom odmietnutí a takmer ročnom naťahovaní sa s vedením oddielu mi nakoniec vedenie vtedajšieho PO dalo súhlas s podmienkou, že musím prebrať celú tréningovú skupinu dievčat. Nemal som rúžové okuliare. Vedel som, že za krátku dobu sa dá viac pokaziť, ako opraviť. Saška však získala dva tituly majsterky SR, porazila vtedy reprezentantky SR a celkovo si odniesla 4 medaile z piatich disciplín, ktoré plávala. Napríklad na 100m znak to bol ten nádherný zážitok, keď na krajnej dráhe vyhrá pretekár, ktorý vôbec nie je favorizovaný. Išlo o výrazný výkonnostný progres.

Naviac, všetky dievčatá v skupine si z preteku odniesli výrazné osobné rekordy, niektoré staré už viac ako dva roky. Táto skúsenosť ma veľmi posunula v poznaní, že hlavou sa dá dokázať oveľa viac, než sa v tej dobe pripúšťalo.

Saška je dnes úspešná profesionálna volejbalová hráčka. Po neutíchajúcich nezhodách s trénerom  zavesila plávanie na klinec. Vo veku 28 rokov hrá už svoju tretiu profesionálnu  sezónu. Okrem toho vlastní titul v anglickej pohárovej súťaže, a druhé miesto v národnej Anglickej lige a šport si užíva naplno.

Popri tom vyštudovala univerzitu v Londýne.

Jej letným hobby je beach vokebal. Dokáže ním vyplniť takmer vsetok voľný čas a cestuje po turnajoch po celom svete.

Ako asi pozorný čitateľ tuší, moje skúsenosti a poznatky v športovej príprave sa výrazne rozchádzali a stále aj rozchádzajú s prácou väčšiny trénerov, ktorí sa trénerskej práci s deťmi venovali a venujú. A to neobišlo ani môjho syna Filipa.

Bol veľmi hravý a mal okolo seba výborný kolektív. Paradoxne sa mu to stalo osudným. Tréner ho s odôvodnením, že sa stále hrá, vyradil z jeho tréningovej skupiny. Tento moment je veľmi dôležitý v živote každého športovca a určite nájdete v niektorých z mojich článkov podrobný rozbor prípravy športovca so sklonmi sa hrať aj v neskoršom veku.

Mal vtedy 14. Presne toľko, kedy som sa ja len učil súťažiť. Aj tú situáciu som sa snažil riešiť podľa toho, ako som považoval za najlepšie. Po vzore Sašky, som aj Filipa dal na volejbal. Tam sa stal opak. Prílišné očakávania trénera. Pre veľkú Filipovu šikovnosť ho tréner preradil medzi starších hráčov a to bol u Filipa koniec s jeho športovou kariérou na dlhých 10 rokov.

Akosi sme však stále so synom cítili, že to nie je uzavreté a v poriadku. Nikdy som si však nedovolil ho nútiť, aby sa športu venoval bez svojho vlastného rozhodnutia. Tak sme trávili asi najviac spoločného voľného času na horských bicykloch, kde sme našli perfektnú partiu a hlavne to neriadil žiadny „kvalifikovaný“ tréner.

Neprepadol som pokušeniu ani vtedy, keď Filip bez trénovania vyhral vysokoškolskú súťaž v plávaní. Až v roku 2015, som si dovolil Filipovi položiť otázku, či by nemal chuť sa do toho ešte poriadne oprieť a odsťahoval sa z Púchova do Banskej Bystrice. Keď súhlasil, oslovil som kamaráta, Ľuboša Križku, pretože som toto stredisko vnímal ako jediné v tom čase, ktoré by dokázalo vrcholovému plavcovi vytvoriť potrebné podmienky. Nebolo až také jednoduché Ľuboša presvedčiť, aby Filipa zobral. Predsa len, 24 ročný človek bez tréningu a nastúpiť rovno do vrcholového strediska, nie je až tak bežné. Kto však môže lepšie poznať niekoho, ako otec svojho syna.

Vedel som, že Filip nie je „pokazený“. Je pravda, že 10 ročný výpadok nesie zo sebou iné riziká. A práve to si vyžadovalo podmienky, ktoré Filip potreboval. Široké odborné zázemie a kvalitný priestor na prípravu vo vode, ale hlavne aj mimo vody. A to, že sa Filip ešte v tom roku, kedy začal trénovať, zaradil vo veku 24 rokov medzi Slovenskú špičku, nenechalo nikoho na pochybách, že patrí medzi ľudí, ktorí sa vedia rozhodnúť a keď tak spravia, vedia prečo. Dnes je Filip vo svojich 26 rokoch už viac násobný majster SR a svojimi časmi patrí medzi najrýchlejších plavcov v SR.

Okrem toho je zakladateľ, spolumajiteľ a hlavný konštruktér v súčasnosti najúspešnejšieho portálu pre mladých v SR, REFRESHER. A tu sa príbeh zatiaľ končí. Možno ešte s jedným zaujímavým dodatkom. U ani jedného z mojich detí, nie je vrcholová športová kariéra prekážkou v ich profesnom raste. Či v oblasti vzdelania, alebo samotnej práce.

A zabudol som dôležitý fakt. Saška „športuje“ od svojich 9 dní, a Filip od svojich 4 dní. Obidvaja dostali do vienka vodné prostredie ihneď ako to bolo možné po ich narodení.

Naplagáte vyššie, som Vám predstavil na plagáte Sašku. Toto je tiež plagát. Iný a toto je Filip. ICh športová kariéra začala skutočne tesne po ich narodení.

Kto dočítal až dokonca, si možno položí otázku, prečo tu niektoré veci sú napísané. Je to jednoduché. Každá športová príprava niekde začína. U väčšiny detí už v ich rannom veku. A u všetkých má šancu začať už tam. Moje deti sú jasným dôkazom, že keď sa budete snažiť vyhnúť zásadným chybám a budete svojim deťom dôverovať, nie ich do niečoho nútiť, tak sa im šport môže stať ich životnou súčasťou a výraznou pridanou hodnotou v ich živote.

Nie vždy musí ísť o olympijskú medailu. Aj keď aj tá môže prísť. Nesmiete to však pokaziť.

A ako to svojim deťom nepokaziť, tak to je už predmetom celej mojej práce a poznatkov, ktoré nájdete na mojich stránkach.

S úctou

Alexander Vajda

Pokračovať môžete niektorým s nasledujúcich článkov:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *